absurd.

6. september 2018 at 23:31 | sauline.
otazka bola jasne polozena. chybala len moja odpoved.

na tu som sa odhodlala az/len predvcerom. v noci. s hlbokym nadychom. skrutena do klbka. telefon polozeny na uchu. on cakajuc daleko, daleko, daleko odo mna, na mna.

reku, ze tak to teda skusme. bum. a bolo. co bolo, JE. sme.

...

citim sa ako kuriatko vykukajuce zo skrupinky, prvykrat hladiace na pestrofarebny svet, rozmyslajuc, ktorou nozkou spravi prvy krok. beha mu hlavou strach ci ich ma dost silne na to, aby ho udrzali. ale keby to neskusi, nema to predsa ako zistit. zvedavost a ziarive lakave farby sveta pred nim ho presvedcia. pisti. vyskakuje...

tak, smelo do toho.
 

teraz co.

11. march 2018 at 18:34


od mie tam.

ziadne take.

ne dam sa.

citim sa, do pici, jak desat ludi v jednom tele. a nie hmotnostou. no i ked...




viete, co bolo z celeho vecera/noci/rana najkrajsie? ked v pokrocilej hodine kazdy bol v inom kute krcmy zaseknuty v nejakej situacii. vsade hluk. vrava. smiech. pivo. makak. kazdy cez kazdeho. a zrazu pustili kryla. a ja som len sedela. oci som zahodila niekam na prechadzku a pomaly sa s pripecenym usmevom knisala do rytmu. v preplnenej hlucnej kutici s trstinou na stenach a ja som nepocula nic a nikoho ineho len kryla.

o tyzden sa vidime opat v uliciach kamosi.

a je to tu.

2. march 2018 at 19:25
skutok sa stal... neodvratne.

Where to go next

Advertisement