October 2017

pivo.

30. october 2017 at 0:10
ked sa nechtiac zaseknete na pive po dobu skoro piatich hodin, pricom skola vam skoncila uz o jednej, pridete na vela veci.

i. akokolvek je to pivo dobre, vas mocovy mechur ma na to uplne iny nazor a musite kvoli nemu prerusovat vzdy tu najzaujimavejsiu cast konverzacie. permanentne.
ii. objavovat nove krcmy nikdy nie je zly napad. (i ked ani stala oblubena kutica nie je nikdy zly napad)
iii. sediet tam so spravnym clovek je na nezaplatenie. inak by to z povodnej hodky nebolo pat.
iv. pri kave a v cistuckej kaviarni sa necitite tak bezprostredne ako v zadymenom pajzli s kriglom capaka pred sebou. lebo tam si mozete v pokoji odgrgnut a neotoci sa na vas niekolko (podla poctu navstevnikov) zhrozenych hlav. teda aspon v mojom pripade. asi som sa mala narodit ako chalan. ale picu, coby baby nemohli mat rady pivo?
v. zvycajne tam hra dobra hudba, ovsem ma to i svoje vynimky.
vi. pri pive nemusite byt iba za prasce. da sa pri nom porozpravat i do hlbky. ak ju mate.

uz sa citim ako punkaci, ktori v kazdej svojej pesnicke ospevuju pivo. hla, ved rada ich mam. i jedno, i druhe.

vii. pokial je vonku apokalypsa, citite sa v tej krcme este lepsie. teplejsie. pohodlnejsie. menej previnilo, ze tam travite svoj volny cas. obcas. necas.
viii. potom vsak vykrocite do sveta a smrdite jak tristopadesat popolnikov. pokial ste nefajciar ako ja, tak to vie byt ostara.
ix. do toho este zistite, ze ste prejebali svoje posledne drobne. lebo ved, ked vas spoluziacka zavola na pivo, tak nie, nie je odpoved, vsakze.
x. zivy koncert a pivo v ruke je najlepsia vec ever. ok, zivy koncert aj bez piva.

nie, nepijem pivo kazdy den. ano, chodim aj inam ako do krcmy. do kostola napriklad. prirody. domov. a vobec nie som drsna. neviem byt drsna. aj ked by som mozno obcas chcela. ruz si vzdy zjem aj s rozkom, co mam na desiatu este pocas prvej hodiny. nikdy nemam ciste topanky. rifle sa mi trhaju na nespravnych miestach. pisem si dennik a vsetci su z toho prec. chodim do kniznice do druheho mesta a ani to vela ludi nevie pochopit. mam rada poeziu. neznasam, ked mi vyvrati dazdnik a trva mi polhodinu jeho naprava. na nicom, co nosim nie je kapucna a toto pocasie mi to dava tvrdo pocitit. moje vlasy nechcu posluchat, odjakziva. musim zasliapnut kazdu horiacu cigaretu, lebo ludia su lenivi. neviem ci mam vacsi bordel v izbe alebo v hlave, alebo este v kazdej jednej taske, ktoru nosievam. zboznujem meluzinu. a listy. akekolvek. sedem z desiatich ludi nevedia po mne citat, hlavne slovencinarka. som plna protikladov. a prekvapeni (pre ludi, ktori si myslia, ze ma uz poznaju). volby sa blizia a zenie mi strach ako napicu to znovu je. niektori tvrdia, ze zijem v inom svete. otazka znie ci lepsom. minimalne si ho tak mozem dotvorit.

asi to dnes nedava zmysel. ale kedy ano? viete, co je naozaj divne a nuti ma to rozmyslat? ze som doteraz nevidela ziadnu vianocnu reklamu. zeby im to konecne doplo?

vole.

1. october 2017 at 21:48
vcera sme kopali zemiaky. okrem toho, ze som tuto kazdorocnu povinnu jazdu absolvovala s neskutocnou opicou a skoro som si grcla rovno do furika, tak v strede hriadkov vyrastla slnecnica. mala. mila. hrdo dvihajuca hlavu vysoko.

pohrozila som bratovi, aby sa ju neopovazil zakolat. tak mi ju vybral. aj s korenom. aj so zeminou.

po celom procese, ked uz zemiaky spokojne lezali vo furiku a my sme brali vsetky paksametle na plecia, som si vykracovala dedinou v jednej ruke s kyblami a v druhej so slnecnicou.

doma som ju cela stastna pekne zasadila spat do zeme k ostatnej kope kvietkov, o ktore sa stara mamka.

no a co mi vecer ona nepovie. ze ved predsa slnecnica je jednorocna rastlina. o chvilu zvadne. a uz viac nevykvitne. veruze som sa nasrdila, ze moja snaha o jej zachranu vysla nazmar. predlzila som jej pobyt len o niekolko dni. poucenie z tejto bajky nemam. mozte vymysliet vy.

tolko k mojmu vikendu. si myslim.