vcera sme kopali zemiaky. okrem toho, ze som tuto kazdorocnu povinnu jazdu absolvovala s neskutocnou opicou a skoro som si grcla rovno do furika, tak v strede hriadkov vyrastla slnecnica. mala. mila. hrdo dvihajuca hlavu vysoko.
pohrozila som bratovi, aby sa ju neopovazil zakolat. tak mi ju vybral. aj s korenom. aj so zeminou.
po celom procese, ked uz zemiaky spokojne lezali vo furiku a my sme brali vsetky paksametle na plecia, som si vykracovala dedinou v jednej ruke s kyblami a v druhej so slnecnicou.
doma som ju cela stastna pekne zasadila spat do zeme k ostatnej kope kvietkov, o ktore sa stara mamka.
no a co mi vecer ona nepovie. ze ved predsa slnecnica je jednorocna rastlina. o chvilu zvadne. a uz viac nevykvitne. veruze som sa nasrdila, ze moja snaha o jej zachranu vysla nazmar. predlzila som jej pobyt len o niekolko dni. poucenie z tejto bajky nemam. mozte vymysliet vy.
tolko k mojmu vikendu. si myslim.



